Rožňava - centrum Horného Gemera

Rožňava - mesto železorudného baníctva

Rožňava - mesto železorudného baníctva

Mesto Rožňava - staré banícke mesto je súčasťou slovenských banských miest, ktoré prispeli do technického rozvoja Európy rozvojom banskej a železiarskej techniky.
O začiatkoch baníckej činnosti v Rožňave a okolí nie sú zachované presné údaje. Hmotné nálezy z okolia však dokladujú, že ťažba a spracovávanie rúd sa tu vykonávalo už na prelome nášho letopočtu.

Dedičná štôlňa – Sadlovský

Prosperitu baníckej činnosti tu umožnili bohaté náleziská rúd drahých a farebných kovov a rúd železa, sústredených v rožňavskom rudnom poli o rozlohe 48 km2, ktoré sa rozprestiera severozápadne a severovýchodne od Rožňavy. Za najstarší získavaný kov sa tu pokladá zlato, ktoré sa ryžovalo v alúviu Zlatého potoka pod Volovcom a potoka Drázus v intraviláne Rožňavy.
Tradičná banícka činnosť t.j. získavanie rúd z východov rudných žíl na povrch má svoje počiatky v dolinách pod Volovcom a na juhovýchodných svahoch Tureckej a Banskej strane. V minulosti sa tu ťažili rudy z viac ako 42 rudných žíl, ktoré obsahovali zlato, striebro, meď, antimón, ortuť, kobalt, nikel a železné rudy limonit a siderit. Banícka činnosť ,dobývanie a tavenie rúd v tomto období je doménou ťažiarov ,ktorí sa usadzujú v dolinách pod Volovcom a Tureckej. Tu si zakladajú osady ,pričom stopy po jednej z osád sú i dnes viditeľné v ukončení Majerskej doliny. Osada podľa tradovania mala meno Rose-Ruža a podľa nej bol pomenovaný i 8 km dlhý horský chrbát Rozgang /žila ruža/,ktorý je nositeľom viac ako 30 rudných žíl.

Práca baníka

Na prelome 12. a 13. stor. sa rudné žily v podpovrchových tzv. oxidačných pásmach vyčerpali a v tomto období sa začína dlhá a slávna história hlbinného dobývania rúd v Rožňave. V tomto období sa formuje i banícka osada Rosnoubana, ktorú v roku 1291 daroval kráľ Ondrej III. ostrihomskému arcibiskupovi Ladomírovi. Na území mesta sa v tomto období ťažia hlavne drahé kovy, z výnosu ktorých je odvádzaná arcibiskupovi urbura /daň/ a to 1/8 vyťaženého striebra a od roku 1323 i z výnosu zlata. V rokoch 1320-1335 sa osídľujú i banícke osady Čučma a Nadabula. V roku 1382 získava Rožňava mestské práva a kráľ Ľudovít I. so súhlasom arcibiskupa ju povyšuje na banské mesto. V roku 1414 vydáva arcibiskup pre Rožňavu prvý banský zákon ,ktorým zriadil v meste banskú komoru na čele s banským majstrom. Na prelome 14.a 15. stor. baníctvo zlata a striebra stagnuje a do popredia sa dostáva ťažba medených rúd. O ťažbu medi sa zaujímajú ťažiarske spoločnosti na čele ktorých stojí Martin Thurzo z Levoče a Hans Donel zo Smolníka Títo otvárajú bane na Rozgangu a vyťaženú medenú rudu spracovávajú vo svojich hutiach v Mogyle pri Krakove.

Úpravňa rúd – Rožňava Baňa

Začiatkom 17.stor. sú východy rudných žíl na povrch v oxidačnej zóne vyťažené a ťažba drahých kovov v Rožňave končí. V roku 1652 sa začína na vrchu Kalvária ťažiť ortuť, ktorá sa spracováva v mlyne na toku Čermošna pri Brzotíne. V tomto období sa začína v Majerskej doline pod Volovcom ťažba antimónu a to zo žíl z ktorých sa už v stredoveku ťažilo zlato. Ako prvá sa ťažbou antimónu zaoberá rodina Fuggerovcov z Norimbergu Najväčší rozvoj ťažby je však spojený s ťažiarom Matejom Hebenstreitom z Rožňavy, ktorý vyťaženú rudu zhutňuje pri ústí štôlní a odváža na spracovanie do Medzeva. Od roku 1900 do roku 1938 vlastnia antimónové bane viedenské spoločnosti ,ktoré stavajú v Čučme prvú úpravňu rúd. V roku 1946 bol banský majetok znárodnený a do správy ho prevzali Rudné bane n.p. Banská Bystrica.

Železná ruda – limonit

V druhej polovici 17.stor. sa vo väčšom rozsahu začína ťažba železnej rudy - sideritu. Baníctvo železných rúd a jeho základe založené železiarstvo, zohralo v dejinách Rožňavy dôležitú hospodársku úlohu. Predmetom ťažby železných rúd sú tu žilné ložiská sideritu ,ktoré sa nachádzajú na juhovýchodných svahoch Tureckej, na Banskej strane a v menšom rozsahu na vrchoch Kalvária a Rákoš. Bane na železnú rudu otvárajú v začiatkoch ťažiari z Rožňavy a Nadabulej a od roku 1765 i Viedenské ťažiarske spoločnosti, biskupstvo v Rožňave a rodina Andrássyovcov.

Rozvoj baníctva železa podporuje i cisársky dvor , keď v roku 1781 nariaďuje cisár Jozef II. výber urbury zo železnej rudy.

Baňa Rožňava v roku 1905

V roku 1800 pracuje v Rožňave 17 baní ,ktoré sú vo vlastníctve súkromných ťažiarov, majiteľov železiarní v okolí Rožňavy a štátu Vyťažená ruda sa spracováva v železiarňach vo Vidovej, Gombaseku, Slavci, Brzotíne a Betliari. Od polovice 19. stor. má na rozvoj baníctva železných rúd a železiarsku výrobu rozhodujúci vplyv rodina Andrássyovcov. Táto vlastní v Rožňave rozsiahly banský majetok a 8 železiarní v údolí rieky Slanej. Koncom 19. stor. sa ťažba železných rúd a železiarska výroba v okolí Rožňavy koncentruje do rúk Rimamuránsko-Šalgotariánskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti a jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. Keď spoločnosť získala banský majetok v Rožňave rozhodla sa ,že roztrúsený banský majetok na Banskej strane sústredí na jedno miesto.

Budova po ťažbe antimónu
na Rosgangu

V rokoch 1901-l904 vyrazila 2300 m dlhú dedičnú štôlňu Sadlovský /pomenovanú podľa baníka J. Sadlovského z Nadabulej/, ktorou spojila ložiská na Banskej strane s ložiskami na Tureckej. Do roku 1909 vybudovala spoločnosť pred ústim štôlne Sadlovský úpravnícke prevádzky ,administratívne budovy, zdravotné stredisko, obchody, školu a byty pre baníkov a technikov. Po ukončení výstavby to bol jeden z najmodernejších banských závodov v Európe s názvom Slanodolínske železorudné bane Rimavskomuránskej spoločnosti.
Druhým významným podnikateľom v baníctve železných rúd v Rožňave bol Uhorský štát, ktorý od roku 1801 vlastnil banské polia na svahoch Tureckej. V roku 1838 získali štátne bane dobývacie právo na žile Štefan a v roku 1843 odkúpili najväčšiu rudnú žilu na svahu Tureckej a túto pomenovali Bernardy / podľa Jozefa Bodnára baníka z Nadabulej/. Za miesto výstavby svojho závodu si vybrali Nadabulu, kde v rokoch 1895 začali raziť dedičnú štôlňu Lukáč-Ladislav, ktorá po vyrazení 3000 m spojila ložiská v Nadabulej s ložiskami v Rudnej. V rokoch 1912-1914 postavili štátne bane pred ústim štôlne úpravárenské prevádzky a osadu pre baníkov a technikov. Výstavbou železnice Bánreve-Dobšiná sa od roku 1875 vyťažené rudy v baniach RIMY dopravovali do Ózdu a zo štátnych baní do Diósgyoru.
Po ukončení druhej svetovej vojny boli tieto dva závody znárodnené. Vyhláškou Ministerstva priemyslu ČSR boli dňom 1. januára 1946 zriadené Železorudné bane n.p. Spišská Nová Ves a banské prevádzky v Rožňave sa stali jedným z ich základných závodov.

Stopy baníckej osady
v Majerskej doline

V roku 1950 sa začala rozsiahla investičná výstavba banských úsekov, ktoré boli súčasťou závodu Železorudné bane n.p. Rožňava. Zabezpečila sa hĺbková otvárka a modernizácia pracovných postupov v revíre Rožňavské Bystré, Mier v Rakovnici, Rudnej, Rožňava Bani, v Nadabulej, Bani Mária, Čučme, Malom Vrchu v Kr. Hôrke a Drnave.
Na Rožňava Bani a v Nadabulej sa modernizovali úprávárenské prevádzky a zakladala sa strojárenská výroba.
Po roku 1976 sa v závode Rožňava Baňa začína likvidácia zastaralých povrchových banských a ravárenských prevádzok a likvidujú sa okrajové banské úseky v Rožňavskom Bystrom a Malom Vrchu pri Krásnej Hôrke. yťažená železná ruda na Rožňava Bani sa začína upravovať v pražiacich peciach v závode Nižná Slaná, ktoré boli zapálené plameňom z rotačných pecí v Rožňave dňa 28. februára l975.

Banský úsek – Baňa Mária

V roku 1990 bol uznesením vlády ČSSR a následne v roku 1991vládou SR vyhlásený útlmový program pre odvetvie rudného baníctva. Na základe týchto rozhodnutí vládnych orgánov bola v júni 1993 ukončená ťažba železnej rudy a následne závod Rožňava Baňa ukončil svoju banícku činnosť.

Text: Ing. Peter Štefanča – taj. GBS Bratstvo
Foto: Štefan Kesi a archív Baníckeho múzea v Rožňave